NOVÉ ZÁMKY. Pôsobil ako pedagóg, matematik, vydavateľ, je autorom siedmich kníh, dodnes zastáva funkciu predsedu Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Ako píše, vo voľbách sa mu z 34. miesta podarilo „prekrúžkovať“ až do parlamentu. V pondelok 28. januára veľmi rád pricestoval na pozvanie prezidenta novozámockého Rotary klubu Ladislava Keveho a Tomáša Langa, s ktorými ho viaže dlhoročné priateľstvo.
„Je mi veľkou cťou, že som sem mohol opäť prísť. Život beží, všetkým sa nám to kráti, ale každý deň prináša nové, zaujímavé veci. Máme plno problémov, ale v celom svete je to dnes veľmi komplikované,“ povedal na úvod.
V prednáške vtipne spomínal na detstvo, pôsobenie v politike i rodinu. Nové Zámky sú mu blízke, veď svoju pedagogickú kariéru začal ako stredoškolský profesor práve tu na „Šimorke“.
„To boli krásne časy. Mal som dvadsaťjeden, moji žiaci sedemnásť rokov. Venoval som sa atletike, bol som dvojnásobný majster Slovenska v skoku o žrdi. Dievky sledovali moje tréningy, do všetkých som bol vtedy zaľúbený...“
„Je jedným z troch učiteľov, ktorí ma v živote najviac ovplyvnili. Bol úžasný, dal nám toľko srdca, duševna, dobra a vedomostí... Keď na chémii písal na tabuľu CaCO3, tak sa celá trieda dusila od smiechu, pretože sme vedeli, že doma ho volajú Caco..., spomína na pôsobenie v Nových Zámkoch jeho bývalá žiačka, lekárka Agneša Langová. „Matematiku nám dokázal podať s takým umom a veselosťou, že keď sme dostali dva mínus z písomky, plakali sme hanbou, že sme sa to nevedeli naučiť lepšie. Priviedol k pohybu aj nás, ktorí sme neboli športovo založení, hrával s nami ping-pongové turnaje. Dodnes mám odložené listy, ktoré nám písal z vojenčiny. Stužkovú nestihol, ale na dozvuky prišiel v uniforme a priniesol veľkú krabicu sladkostí,“ dodáva A. Langová.
Po besede nechýbala autogramiáda. Foto: Angelika Holomáňová
Po vojenskej základnej službe dlhé roky pôsobil ako matematik, Nežná revolúcia ho priviedla k politike. „Bol to asi profesionálny vrchol môjho života. Precestoval som svet, vrátil som sa domov plný nadšenia, kontaktov a znalosti rečí... Potom nasledovali ďalšie vrcholy aj pády. Založil som si vydavateľstvo, písal a vydával som knihy, predal som ich vyše tridsaťtisíc. Potom som sa stal veľvyslancom, päť rokov som bol v Ríme.“
Svoje zážitky spísal do knihy Ako sme boli Taliani. „Moja veselá, bláznivá povaha sa Talianom páčila, majú mentalitu veľmi blízku našej. Veľvyslanec musí byť ako Mata Hari, musí hrať na obidve strany a milovať aj ten národ, kde pôsobí.“
Zažil úmrtie pápeža aj voľbu nového. Po návrate odišiel do dôchodku. „Je to výborné - aj keď spíte, penzia vám ide,“ opäť rozosmial prítomných. „Seniorov je stále viac, žijú stále dlhšie, a keďže deti sa nerodia, seniorom patrí budúcnosť. Mladí síce rýchlo bežia, ale starí poznajú skratky,“ vtipne vyjadril vážnu pravdu.
V závere odpovedal na otázky prítomných a nechýbala ani autogramiáda.
