NOVÉ ZÁMKY. Vidíme ich posedávať nielen na lavičkách v mestských parkoch, ale aj vo vestibule novozámockej železničnej stanice. Na prvý pohľad sú odlíšiteľní od bežných cestujúcich nielen celkovým výzorom, ale aj „batožinou“, ktorú majú pri sebe. Sú to rôzne batohy, značne použité igelitové tašky.
Pri pohľade na týchto ľudí sa naskytá otázka: čo ich priviedlo na ulicu? Neodolala som a niekoľkých som oslovila s touto otázkou.
Jedna z respondentiek sa mi zdôverila, že má trinásťročnú dcéru, o ktorej ani nevie, kde býva a čo je s ňou. Vraj ostala u bývalého partnera, ktorý si našiel druhú partnerku a s dcérou sa k nej nasťahovali. Na moju otázku, či jej nie je ľúto, sa len rozpačito usmiala. Priznala sa, že popíja, keď má z čoho, ale ospravedlňovala to potrebou zohriať sa.
Niektorí sedeli osamote, iní v skupinkách popíjali víno z plastových fliaš Jeden z nich vidiac, že hovorím s bezdomovkyňou , ma sám požiadal o rozhovor.
Začal tým, že má sedem detí s viacerými ženami a je už viac ako štyri roky na ulici. Netajil svoju kriminálnu minulosť a nezabudol sa pochváliť, že dve z jeho detí majú vysokoškolské vzdelanie .
V tom momente mi napadla myšlienka: „Je ľahké sa chváliť cudzím perím,“ pretože zásluhu na výchove a vzdelaní jeho detí má jeho bývalá manželka, ktorá si možno musela aj čo–to odoprieť, aby poskytla svojim deťom to, čo potrebujú. Do súčasnej situácie ho dostalo holdovanie alkoholu. Na otázku, či by to chcel zmeniť, keby mohol, nevedel odpovedať.
Hovorí sa, že medzi bezdomovcami sú aj takí ľudia, ktorí sa dostanú na ulicu bez vlastnej viny. Títo sem však evidentne nepatria. Usudzujem to z celkového správania danej - ak sa to dá nazvať - komunity.
Prečo o nej píšem? Aby si to prečítali mladí ľudia a zamysleli sa nad stručne načrtnutými príbehmi. Nech majú pevný životný cieľ, aby vedeli prekročiť prekážky, ktoré postaví život sám a vykročili čestne ďalej - bez alkoholu, bez drog.
